Takým svetlom v osvienčimskej tme je jeden kňaz. Svätý. Jeho meno je Maximilián Mária Kolbe. Človek, ktorý sa obetoval za iného človeka, mladého otca rodiny a odhodlal sa prijať smrť hladom v jednej z ciel koncentračného tábora. Niekedy sa zdá, že dejiny ľudskej spoločnosti sú dejinami násilia a túžby mať viac. Viac územia, viac surovín, viac vplyvu, viac... Pre seba, pre svoj národ, pre svoj štát... A dejinami pomsty a akejsi hromadnej nenávisti. Prečo ale nenávidieť národ či etnikum, keď človek ani nepozná jeho členov? Naozaj má stačiť povesť národa alebo niečo, čo nazývame národná mentalita? To je to, čo tak často zatieňuje svetlo medzi ľuďmi. Nie národmi či dokonca štátmi, ale medzi človekom a človekom. Prečo nenávidieť príbuzného, priateľa z detstva či suseda? Naozaj stačí nedoriešený spor o majetok alebo niekoľko unáhlených slov a nepremyslených výčitiek? Horšie je, že tá tma nezmizla s koncom vojny, počas ktorej vo veľkom existovali koncentračné tábory. Tieň vojny zostáva. Ale tma? Tá, zdá sa, znovu a znovu prichádza. Tej tme znovu a znovu dovoľujeme prísť my, ľudia. Prišla so studenou vojnou a jadrovými zbraňami, prišla s tankami do Maďarska či Československa, prišla v podobe genocídy do Rwandy a Srebrenice a s teroristami do New Yorku... Ale prichádza aj denne v každom zlom slove, v každom rozvode a v každom zabití nenarodeného dieťatka. Je aj v týchto tmách svetlo, ktoré v sebe mal svätý Maximilián Mária Kolbe? Verím, že áno. Ba som si istá, že svetlo lásky k ľuďom, ktorou miloval, sa dá nájsť v lekároch a zdravotníkoch - dobrovoľníkoch v Afrike, v hasičoch v New Yorku a v obyčajných priateľoch, ktorí nikdy neopustia. Smrť otca Maximiliána nebola zbytočná. Muž, za ktorého sa odvážil zomrieť, prežil a ako povedal kňaz, ktorý o ňom hovoril počas kázne, mohol sa vrátiť domov a vychovať svoje deti. No ak by aj zomrel v Osvienčime, táto obeta by istotne nevyšla nazmar. Ukázať človeku, že existuje niekto, kto je za neho ochotný zomrieť, nemôže byť zbytočné. A rovnako skutok, ktorý dokáže tým, čo chtiac či nechtiac šíria tmu, že svetlo lásky táto tma nepohltí, nie je zbytočnosťou. A aké dôležité je pripomenúť každému svedkovi takéhoto zázraku, že človek nemusí len nenávidieť a žiť v tme, ale má aj inú možnosť. Môže milovať. V jeden augustový piatok ráno, na sviatok svätého Maximiliána Máriu Kolbeho som bola v kostole. Pán farár má pravdu. Preukázať lásku blízkemu, nieto ešte cudziemu človeku je niekedy ťažké. Ale veď zvyčajne odo mňa nikto neočakáva obetu pozoruhodných rozmerov... Koniec-koncov, ani ten väzeň nečakal, že niekto pôjde zomrieť namiesto neho. Na to, aby som priniesla aspoň maličké svetlo, stačí aj "obyčajný" dobrý skutok... Alebo žeby už tie boli také ťažké? Keď sa pozerám na históriu minulého storočia, stáva sa zo mňa skeptik. Alebo realista? Ktovie... No tmy a zla je v týchto dejinách priveľa. Viem, že tú tmu medzi seba vpustili ľudia. Ale tiež viem, že tým istým spôsobom prichádza medzi ľudí aj svetlo. Vo "veľkom svete" aj v tom "malom," každodennom. Svetlo alebo tmu vpúšťajú do sveta vodcovia štátov aj "obyčajní" ľudia okolo mňa. Vyhlasením vojny alebo podpísaním mieru aj pomocou s nákupom či podaním pohára vody. Svätý Maximilián mi znovu pripomína, že aj slabý človek môže a má mať rád, a tá piatková kázeň zasa to, že lásku môžem a mám preukazovať aj tak trochu "každodenne." To ráno bolo nádherné...
