"Nový Prostor! Pěkné čtení!" A za pár sekúnd, ako ozvena, znovu. Každý z predajcov tohto časopisu má vlastný postup. Niektorí iba ticho stoja a čakajú, iní nevýrazne oslovujú alebo energicky ponúkajú. Táto pani v stredných rokoch zvykne stáť pri obchode s obuvou a jemným hlasom opakuje svoj slogan.
Malá milá slečna nám už pri kase rozprávala o tom, ako sa volá, ako sa volá jej ocko a že jej urobili plombu. Keď som nechala turistov prechádzať dlhou miestnosťou a čakala som na konci, pricupitala ku mne: "Počkaj moju mamku." Chvíľu sme sa rozprávali a dohodli sme sa, že bude sprevádzať spolu so mnou. Keď sme dorazili na nádvorie, pomocníčka vyhlásila: "Keď budeš chcieť, aby tu bolo ticho, povedz mi!"
"Čím si to slečna kráti dlhú chvíľu - to sa musím pozrieť," vyhlásila naša botanička a smerovala ku mne. Čakajúc na turistov som sedela na nádvorí a vyšívala. "Tomu sa dnes ešte niekto venuje?" Zdalo sa, že ju tento výjav potešil - s radosťou, že našla niekoho s podobným záujmom sa podelila o svoje (omnoho bohatšie) skúsenosti s ručnými prácami.
Sťažnosti - toť častá téma blogov. Radšej mám však pochvaly a tentokrát si jednu (myslím si, že naozaj zaslúženú) nemôžem nechať ujsť. Prečo nepochváliť, keď vám niekto urobí deň krajším?
"Keby som písal blog, napísal by som teraz pár riadkov o vôni levandule..." Keďže autor týchto slov blog nemá, venujem vôni levandule tých pár riadkov ja.
Jednou z mojich identít je identita sprievodkyne. Alebo honosnejšie - podľa dohody o vykonaní práce - identita lektorky. Štvrté leto som sprevádzala návštevníkov v kláštornom múzeu. Občas hovorím tak automaticky, že sa po chvíli sama zamyslím nad tým, čo som už povedala a čo ešte nie. Poznám tajné zákutia kláštora, najkrajšie pohľady a ranné ticho v ňom. A poznám už i mnohé reakcie turistov. Niektoré z nich veľmi rada pozorujem.
V nedeľu ráno som stála pri rieke. Sama. A smiala som sa. Pozorovala som kačky, ako splavujú a ako sa hojdajú na vlnách. Pomaly sa dvíhala hmla. Slnko sa osmeľovalo a môj čierny sveter hltal jeho prvé lúče. Ruky prekrížené na hrudi som spustila vedľa tela. Vzdala som sa obranného postoja. V toto pokojné ráno sa nebolo pred čím brániť.
Mám nového kamaráta. Má blonďaté vlasy, zopár pieh na nose a - asi tri rôčky. Keď som sa jedno pondelkové ráno prebrala, svietila na displeji telefónu správa. Prosba. Dnes nemá kto strážiť... V polospánku som ju prečítala a znovu som zaspala. Keď ma neskôr zobudil budík, odpovedala som na ňu. Môžem až od štvrtej. Pôjdem. Stráženie je sranda a nechcem prísť o pozíciu "aktívneho strážiteľa" .
"Som z plastu - to nie je vždy ľahké. Často sa to rovná rozsudku rýchleho odhodenia do smetí, v lepšom prípade recyklácie," začína svoje rozprávanie červená lyžička. "Môj príbeh je však iný," pokračuje.
Som dievča. Žena. Z pubertálno-feministického obdobia som už vyrástla a prijala som túto skutočnosť s radosťou a vďakou. Zatiaľ pomaličky zisťujem, kto som a ako mi ľudia okolo pomáhajú na mojej ceste. A už viem, že mužský prvok je pri formovaní mojej ženskej identity nenahraditeľný. Otec, brat, dedko, kamarát, milý - bez nich by som nebola tým, kým som.
Kde bolo, tam bolo; za niekoľkými komínmi jadrovej elektrárne a za mnohými - premnohými rybníkmi; kde srnky behajú popri cestách a hrad sa čnie na každom kroku, tam som po prvýkrát vstúpila na pôdu redakcie. Predtým, než ma dekan bude môcť pasovať do stavu bakalárskeho, mám za úlohu stráviť dvanásť týždňov ako novinársky učeň.
Úsmev je zbraň. Ten, kto ňou bojuje, vyhráva na fronte zlej nálady, na barikádach hnevu a v zákopoch smútku.
Nie tieň, ale tma je to, čo vrhá Osvienčim na ľudstvo. Ale možno by nebolo múdre vidieť len tú temnotu a prehliadať svetielko v nej. Ono tam totiž je.
Kráčala som popoludňajším mestom a rozmýšľala. Tak trochu nad svetom a tak trochu nad sebou. Pred chvíľou som videla pouličného gitaristu. Včera som zvažovala, či si od bezdomovca kúpim časopis alebo nie. Akosi sa mi odnechcelo dať niekedy nejakú tú korunku... Ale aj tak som vo chvíli, keď kúsok predo mnou stála ďalšia pani, ponúkajúca časopis, ktorý predávajú ľudia bez domova, otvorila peňaženku a nazrela do nej.
Naša cesta začala v jedno mrazivé piatkové ráno na popradskej autobusovej stanici. Moja sestra, sesternica a ja sme nastúpili do autobusu smerujúceho do Prahy. Vyrazili sme tak trochu za bratom (a bratrancom v jednej osobe) a tak trochu na výlet. Čakal nás zvláštny, chvíľami až neskutočný víkend.
Bolo pár minút po trištvrte na sedem, keď som zatvárala dvere od internátnej izby. Vonku bola tma a mráz. Po chodbe kráčala pani upratovačka. "Dobré ráno," zaželala a zmizla v kuchynke.
Mesto opeknelo. Celé zbelelo čerstvým decembrovým snehom. Bolo pred Vianocami a mala som ísť domov. No predtým, než som odcestovala, šla som na cintorín.
O ôsmej ráno nastáva čas upratovať. Peter si berie zoznam včerajších nocľažníkov a musí skontrolovať, ako vyzerajú postele, v ktorých prespali. Prvá na rade je ubytovňa žien, kde je dvanásť postelí. Mužských je viac ako tridsať. Aj tento fakt poukazuje na nepomer, ktorý existuje v počtoch žien a mužov na žijúcich na ulici. Peter overuje, či po sebe klienti ustlali postele a ak tak neurobili, zaznamená "čierny bod." Pri najbližšom ubytovaní čaká vinníka pokarhanie. Tiež nazerá pod vankúše a do skriniek, lebo tam nocľažníci často niečo nechajú. Čo zostane, má byť ale vyhodené. Objavuje sveter, žiletku alebo fľaše s vodou. V jednej izbe sedí na posteli starý šedivý muž. Ten má výnimku. Ak ide o výnimočný prípad a ubytovaný je chorý, môže v nocľahárni ostať celý deň.
